I premkla ma strašná hrôza,
či náhodou neprevinil som sa,
v snahe skúšať voči vôli osudu,
čo sa zdá, že šije na mňa búdu?
Aj napriek krokom premnohým,
stále sa tak isto k miestu navrátim,
hoci vziať so sebou mnoho zvážení,
akoby azda už kdesi v začiatkoch,
spôsobmi danými určené mi to bolo.
Nastálo ako priebeh vyplňajúci život,
sám, vo svojej podstate, ani nieje o sebe,
ak trebárs aj naveky, zmeniť si potreby,
a krokmi novými podmaniť tie preludy.
V tušení sa navraciať, čo by byť mohlo,
rozsah je točitý a návykmi len malý okruh,
vo svojej podstate predsa, zásadou nemenný.