I premkla ma strašná hrôza,

či náhodou neprevinil som sa,

v snahe skúšať voči vôli osudu,

čo sa zdá, že šije na mňa búdu?

Aj napriek krokom premnohým,

stále sa tak isto k miestu navrátim,

hoci vziať so sebou mnoho zvážení,

akoby azda už kdesi v začiatkoch,

spôsobmi danými určené mi to bolo.

Nastálo ako priebeh vyplňajúci život,

sám, vo svojej podstate, ani nieje o sebe,

ak trebárs aj naveky, zmeniť si potreby,

a krokmi novými podmaniť tie preludy.

V tušení sa navraciať, čo by byť mohlo,

rozsah je točitý a návykmi len malý okruh,

vo svojej podstate predsa, zásadou nemenný.